Hral sa na pirátov.Vždy sa hral na pirátov.
Vždy sa hral na pirátov, lebo inú hru nepoznal.
Hra spočívala v tom, že sa nachytali drobné rybičky.
A potom ich hodil pirani.
Vždy.
Piraňa bola jeho miláčik.
Kúpil mu ju otec, keď mal desať.
Mal v zátoke malú skrýšu.
V kamennom útese vznikla puklina naplnená
vodou.Všetci vedeli, že je to jeho svätyňa.
A nikoho nejak nenapadlo tam chodiť.
Stránil sa detí z dediny.
Preto, že jeho otec bol kúzelník. A preto, že bol mrzák. A ešte preto, že nenávidel ľudí okolo.
Mamu si nepamätal. Keď bol malý, otec mu rozpráva,že bola morská víla.
Bola veľmi krásna. A každý večer sedáva v príboji a spievala piesne.
A raz večer sa nevrátila.
V ten večer bola veľká búrka.Roztrhalo siete.
A potom zmizli ryby.
A dlho, veľmi dlho nikto nič nechytil.
Keď sedel nad tou puklinou a kŕmil rybami piraňu,tak na ňu myslel.
Že sa naňho díva z hĺbky oceánu.
A tie chaluhy,červené chaluhy sú jej vlasy.
A že nikdy neodišla.
A dáva naňho pozor.
Hodil do vody prvú rybičku.
Po hladine sa sunul čierny tieň.
Už ju zbadala.
Bola cvičená alo pes.
Teraz spraví tri výpady,a potom
A potom dostane ďalšiu
Sústredil sa na piraňu.
Bol to jediný tvor,ktorému veril.
A jediný tvor,ktorý bol od neho závislý.
V pukline žiadne ryby neboli.
Nebola prepojená s oceánom,nedalo sa odtiaľ dostať.
Keby ju nekŕmil, zdochla by od hladu.
To sa mu páčilo.Mal pocit, že rozhoduje o živote a smrti.
Smrť nebolo miesto,kde je mama.
Mama bola more, bola všade a vždy s ním.
Tak mu to vysvetlil otec,a tak to aj určite je.
Piraňa zožrala aj poslednú rybu.
Myslel na matku a náčelníkovu dcéru.
Možno je tiež morská víla. A moožno.
Možno by muju otec kúpil!!!Kúpil mu piraňu, tak prečo nie ju!!!
A bude jej nosiť ryby a ona bude každý večer spievať v prílive!!!
A všetci mu budú závidieť!!!
A potom budú spolu kŕmiť rybičkami jeho miláčika!!!
Ďalej predstavivosť nesiahala.
To bolo to najkrajšie, čo si vedel predstaviť.
Zdalo sa mu, že počuje hlasy.
Tie hlasy poznal od malička.
Niekedy im nebolo rozumieť.
A niekedy hučali ako more.
A našli si ho všade.
Keď o nich rozprával otcovi,nepočúval ho.Vlastne nikdy nepočúval, čo mu hovorí.
Spievala žena.
Teraz spievala žena.
Bol to krásny, sýty hlas a volal.
Poď,poď ku mne.
Čakám ťa.
Čakám ťa.
Vzal vedierko na ryby, a preliezol stenu útesu.
Na pobreží stál pieskový hrad.
Ozdobený mušľami, ráčikmi a kamienkami.
A v prílive sedela morská víla.
A spievala.
Dlhé vlasy jej máčali vlny.
A pestré kaliko povievalo vo vetre.
Bola otočená chrbtom,medzi skalami . Medzi obrovskými vlnami.
Rozbehol sa k nej.
Mami!!!!
Utekal.Odjakživa vedel, že sa to stane!!!
Ona sa vráti!!!!
Dokonalé šťastie.
Je tu!!!
More okolo nej červenelo.
Červenelo jej krvou.
Nevidel to.
Len krásne dlhé vlasy .
A ten hlas.
Poď,som tu!!!
Mami!!!
Záblesk.
A bezhlavé telo chlapca padlo do piesku vedľa mŕtvoly dievčaťa.
Vedierko sa skotúĺalo do vody.
Niekto vzal hlavu a položil na vežu pieskového hradu.
Mal zmysel pre estetiku.
