DEVILSTAR/ZOOMBIESTAR/príliv a odliv

Zobudila sa na škriekanie čajok.
Cez bambusové rohože prenikali slnečné lúče.
Prižmúrila oči. kde to vlastne je?
Od hotelovej izby to malo ďaleko. Ručne viazané koberce, a tkané záclony. Všade tŕstie, bambus, a mušle. Ratanový  nábytok zdobený perleťou lastúrnikov. Jemné sklo.Nejaká keramika.Všetko pôsobilo veĺmi prírodne.
Vyrobené z toho,čo dalo more a pobrežie.
Na druhej strane, kto by ju hľadal v domorodom bungalove!!!
DEVIL spal vedľa nej.Môže sa vôbec niekedy stať, že nevyzerá dobre?
Pohladila pohľadom.
Čo jej to vlastne včera povedal?
Tá tequila, či čo to bolo,mala spätné účinky.
Vravel. Je to na pár dní. Prišiel som na pár dní.
Pomaly sa jej vybavoval večer.
Opatrne vstala.Nechcela ho zobudiť. A vyšla von z chaty.
Domorodcov nebolo vidno. More šumelo, a na pobreží sa ligotali tisícky perál.
Pravých, ako povedal včera.
No hej, DEVIL je DEVIL.
Keď nie ruže, tak perly. Ako zmysel pre romantiku určite.A vždy vo veľkom.
Vykročila na pláž. Vychádzalo slnko. Už ho bolo vidno skoro do polovice,a červená žiara zlatila hladinu.
Perly boli mokré. A celé sa to neskutočne lesklo. Naozaj boli ružové , biele, a čierne.
Presne, ako to povedal.
Zohla sa pre pár.Skoro dokonalý tvar. Ale drobnučké nezrovnalosti v perleti. Každá trochu iná, a predsa  dokonalá. Vlny vyplavovali drobné myšličky a račikov.
Zišla úplne dolu na pobrežie. A  slnko postupne odkrývalo kúsok po kúsku červený pomaranč. Obrovský červený pomaranč, čo sa pomaly menil na zlatistú žltú.

Povedal na pár dní. Čo je to pár dní? Ten týždeň, alebo viac.Alebo.
Dokázala by vôbec povedať niečo iné, ako naposledy? Už ju vlastne vybrať nenechal. A vlastne ani nechcel, aby si vybrala. A keby s ním odišla, dokázal by s ňou zostať?
More šumelo. A pobrežie vyzeralo ako obsypané diamantami. A kvapôčky slanej vody sa trblietali na perlách, kamienkoch a mušličkách. Voda bola na počudovanie teplá.
Vlastne sa nechcela rozhodnúť. Ani nato myslieť. Bolo by to absurdné presťahovať sa do DS. Jej vplyv, škola, tieňový kabinet.To všetko bolo BS.A ešte donedávna bola presvedčená, že je to svet,ktorý je najlepší
a nemôže existovať nikde inde. Kým neprišiel ten blbý FAUST, a nezačal sa zháňať po nesmrteľnosti. A ona sa prvý krát dostala k tej fotke. Fotke jediného DEVILA, čo za niečo stál.A potom.
Potom .Ako fakt je, že ona by romantickejšie ráno na pláži asi nevykúzlila. Ani ako mág. V ženách sa rozhodne vyznal. Na druhej strane .Pri tom zozname frajeriek,by bolo divné, keby že nie.No snáď nežiarli!!!
"Madam,"vytrhol ju z úvah mužský hlas. Bol to starešina, náčelník tej domorodej osady. Otočila sa.
"Krásne more,"usmiala sa. Mal široké líscne kosti, výrazný nos, a pokožku opálenú do hneda.Skoro žiadne vrásky. A trochu šikmé zrenice. A hlboký pohľad.
"Žijeme tu oddávna. Naši predkovia nás učili podobať sa moru.
Stáť na nohách, a nepočítať prílivy a odlivy."
Usúdila, že domorodá filozofia má niečo do seba.
Morské vlny ustúpili. A príliv  rozhojdal morské riasy.
Príliv a odliv.
Je pravda, že more dôverne poznala. Rada jazdila .A zvlášť skoro ráno. A útesy. Ale nikdy v tejto zátoke nebola. Na chvíĺu zapochybovala, či je to vôbec celé skutočné. Fatamorgána!!!
"More má svoje tajomstvá,"snažila sa prispôsobiť tej domorodej dvojzmyselnosti a starodávnej múdrosti.
"Kto vie čakať, vie veľa.",nedal sa vyviesť z kontextu starešina.
"Ale neplatí to, keď ide o raňajky,moja žena nachystala malé pohostenie."
Skoro povedala, že pokiaĺ sa to malé pohostenie podobá nato včerajšie, no, tak. Tak to chce statočnosť, neprejesť sa. Ale narýchlo jej neprišla na um žiadna múdra fráza, tak to zakončila slovami výborne,a pomaly
sa pohli k osade.