Autobus zastal. Konečne to mesto. Vystúpila. Ten jej spolusediaci spal. No tak ho budiť nebude, načo. Kde to vlastne je? Rozhliadla sa po stanici. Malé nástupište, nejaký bufet, stánok s novinami. Ide na návštevu, hodí sa bonboniéra, alebo nie? A vobec, čo sa hodí v takomto prípade? Keď má leukémiu, može vlastne jesť čokoládu? A može dokonca aspoň niečo jesť, nie je to na infúziách? Tak asi nebude provokovať, keď tak potom mu niečo pošle.
Poobzerala sa, či tam nie je niekde taxi. Nie je. Prečo by aj bolo, toto je malé mesto.
Tak teda vošla do bufetu. Pomerne čisto, zo 4 stoly, pult. Rýchla studená kuchyňa, káva, čaj.
A šoféri autobusov, alebo nie? Prišla k pultu.
„Dobrý deň, hľadám taxi, potrebujem odviesť.“
Čašníčka sa evidentne nudila. „Ale samozrejme, a dáte si niečo?“
Pokrútila hlavou,“ponáhľam sa, teraz nie.“
Vyzeralo to, že v bufete bývajú štamgasti. „Chlapci, chce niekto fušku?“, zavolala. Zdvihol sa
starší pán. „Ja vás odveziem. Kam to chcete?“ Vyzeral doveryhodne. Povedala mu ulicu. To
je blízko, to bude 5.20. Dala mu peniaze. Cítila sa istejšie.
„A čo, za kým idete?“, nadviazal rozhovor.
„A jeden známy,dlho sme sa nevideli.“
„Tam býva kadekto“, povedal pomaly. Šoféroval pomalšie, a dával pozor. A asi aj nato, čo hovorí.“ Teda,skor je to nebezpečné večer, ale asi aj tak radšej na vás počkám.“
„No výborne, ďakujem.“
Prešiel pár križovatiek, a boli na periférii. Odbočil medzi uličky, a nacúval do jednosmerky.
Zastal pod stromom. „To aby sem nesvietilo,“vysvetľoval.“Počkám.“Vypol tachometer a pustil si rádio.
Vystúpila z auta. Starý činžový dom. A úzka ulica,široké chodníky. A po krajoch obrovské
platany. Tu určite nehrozilo, že by niekedy nebol tieň. A fúkal vietor, a stromy šumeli. Bolo
počuť, ako ich konáre narážajú o seba. Keby bola sama, tak sa možno začne báť. Taxikár
čítal noviny. Prečo ju vlastne čaká? Naozaj sa bojí, že mu niekto preberie klientku, alebo to myslel vážne, že si má dávať pozor?A blbý pocit. A hovorila si, keď si už tu, tak sa predsa nevrátiš!
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
Ulica bola prázdna. A ten vietor! Ešte dostane nejaký zápal! Vošla do brány. Vnútri bol dvor.
Trávnik, ostrihané kríky, vysadené kvety. Niekto sa o to stará. Lavička. Šnúry na prádlo. Dom
mal 4 poschodia. A otvorené balkóny do dvora. A nárazy vetra zvonku. Asi je nemožné, aby sa nepoznali. Cez pavlače by sa dalo možno aj chodiť.
Na bráne boli mosadzné tabuľky. Zazvonila. Na jednej z nich bolo Henrichove meno. A ešte
nejaké. Asi nebýva sám.
Ozval sa ženský hlas:“Kto je?“
„Idem za Henrichom,“to bolo asi jediné, čo ju napadlo.
„Dobre, poďte hore.“ Zapípal bzučiak.
Dvere sa otvorili. Privolala výťah a vyviezla sa na 3. poschodie. Zazvonila pri dverách.
Otvorila jej blondína. Čosi ako Pamela Anderson, ale viac opotrebovaná. Najskor bývala prostitutka. Moc vyžité črty, moc výrazný makeup. Asi 40 rokov, plus minús. A dosť veľké
prsia,no tak, keby bola muž, tak asi žasne. Vlastne žasla aj tak!!!!!!, nie kvoli prsiam a výstrihu až po pás. Teda skoro. To by nebolo nič!!!!!!!!
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
Ale, ONA mala okolo krku obtočeného hada!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
A dosť veľkého. Buď pytón, alebo veľhad kráľovský! Skoro jej vyrazilo dych! Ten časopis neklamal! TAK TEDA JE TO PRAVDA! Najmúdrejšie blondíny majú hadov! Na krku! A pchal jej hlavu rovno do podprsenky. PCHA! Čo sa všetko nedozvie! Že na tie výlety nechodí
častejšie! Doma je otrasná nuda! A kúpi si riasy a hada, a dá sa odfarbiť na blond! A bude tiež
najmúdrejšia! Presne podľa časopisu a tv!
„Došla ste za Ričim, že?, „ prehodila tá SEXICA chrapľavým hlasom, pričom v jednej ruke držala jointa, a prášila to na dlážku. Bolo jasné, že je zjetá, či už s hadom, alebo bez neho.
Ozaj, fetujú aj hady? Skoro sa jej to spýtala. To v časopise nebolo. Keď sa onanuje s hadom,
musí byť sfetovaný, alebo netreba? Že tam nedali nejaký postup, že teda ako nato!!!!!!!
Do toho časopisu. Však ona hneď napíše redakčnej rade, a bude si predplácať!!!!!!A aj ročne!
Veštica, čo sa miluje s hadmi!!!!!!To bude reklama!!!!!!!
„Posledné dvere na konci chodby!“
Had zasyčal. A vyceril jedové zuby! To sa mu bude kupírovať, to by takto nešlo! Však si to ešte premyslí .Cúvla, a asi sa tvárila vystrašene.
Blondy prižmúrila oči a vysvetľovala afektovane: „Ako, v pohode, je zlatučký, on len neznáša prievan, je veľmi chúlostivý!Úplne vážne! A ešte vadí moc veľká podprda, musí byť presne takáto!“
Chvíľu rozmýšľala, či teraz myslí hada, alebo toho Henricha. A radšej sa už nepýtala, a zacúvala do chodby.
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
Otvorila dvere. Henrich bol asi kedysi pekný muž, teraz vyziabnutý na kosť a bez vlasov. To
asi po chemoterapiách, usúdila. Ležal na posteli, a vedľa mal položený notebook.
„Dobrý deň,“predstavila sa,“som Oldova mama.“
„Dobrý,“ precedil. „Fajn, že ste prišli. Čakal som vás. Sadnite si.“
„Čo ste mi chceli povedať? Je to už viac ako 20 rokov, čo sa to stalo.“
„Ja viem. Na niektoré veci sa po čase dívam ináč. Skúsim to vysvetliť. Vtedy bola iná doba.
Olda som poznal na vojne. Vyšli sme čerstvo z dostojníckej školy. On nikdy nevedel splývať.
Teda splývať s prostredím. Zapadnúť. Boli sme mladí, a neexistovali pravidlá. Teda všeobecne áno, ale ich nikto nedodržiaval. A platili nepísané zákony. A všetci to tak robili, okrem vášho syna. Do riti, koľko nočných rozhovorov sme viedli! Bol ako baran, nie a nie to
pochopiť. Prišiel s idealistickou víziou, že vojsko podlieha nejakým smiešnym normatívam.
Kurva, a trval na tom, ako dostojník!
Zožal výsmech, lebo to bolo smiešne! Kto by kedy rozkazoval mazákom! Robili si z neho prču. Ten granát v posteli, o tom už asi viete. A kadečo ďalšie. Vymenené nohavice, čo sa nedali obliecť, cukor miesto soli,slepé náboje miesto ostrých, odkazy od veliteľa, ktoré nikdy
nepovedal. Vojenský zelený humor!
„Prečo mu z dostojníkov nikto nepomohol? Vy nie, ale niekto s vyššou šaržou! Bol by si predsa vedel spraviť poriadok!“
„Ešte raz, vy ste to nepochopili. Aj dostojníci si robili čo chceli, od dámskych návštev, cez
chlast až po nejaké kšefty. Nemali čas niekoho kontrolovať, a vlastne načo! Papierovo všetko
sedelo, tak čo! Čo by teraz nikto nepriznal, a vtedy tiež nie.
Potom sa stiahol. Prestal vyskakovať. A ja som si kurva myslel, že konečne dostal rozum!!!
A bol ticho. Tak to ešte nejaký čas pokračovalo, a potom ich to prestalo baviť. Nereagoval.
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
A potom sa začal chovať divne. Zatváral okná a dvere, a odmietal chodiť von. Bál sa. Smrteľne sa bál odísť z kasární. Radšej sa nechal zavrieť do vezenia na samotku. To čo všetci
neznášali, on vlastne preferoval,do riti, vtedy som nevedel čo s tým, a ani to nikto nerozoberal
Bol som vtedy veliaci dostojník. Usúdili sme, že sa zbláznil.
Tak som bol za ním na tej samotke. Pýtal som sa, čo sa deje. Že by bolo lepšie, keby šiel domov. Povedal, že to nejde. Že prišiel na nejaké veci, ale nemá dokazy. Ták som sa smial, že
načo tak asi mohol prísť! Že sa nedodržujú služby, že chlascú a trtkajú kade kde!
Hecoval som ho, chcel som, aby povedal, čo vie, keď teda niečo vie!
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
Povedal, že vie o bróme. Že je to pokyn z veliteľstva,aby sa to svinstvo dávalo posádke do čaju. Ale ten pokyn nikto nikdy oficiálne nevydal! A preto mazáci nikdy nepijú čaj, a dokonca
majú vlastné zásoby, pre prípad, keby niečo!
A že na vojakoch sa testujú /zatial chemické látky. Ináč by nebola taká agresivita! A ani výkonnosť! Niečo medzi steroidmi a látkami čo odbúravajú bolesť. Ideš na doraz. A že je to
projekt zhora. Vypočul si nejaký telefonát, keď to omylom prepol do riadiacej miestnosti.
A keďže sú vlastne všetci nadopovaní, tak sa robia kšefty! Že vie, že na sústredeniach sa nikdy toľko nevystrieľalo, že zbrane aj munícia sa predáva pod rukou, a vo veľkom.
A že spravil tú chybu, že šiel za hlavným veliteľom, a povedal mu to. A podľa reakcie to bolo
jasné, že v tom ide tiež.
A že odvtedy má za sebou tiene. A idú po ňom. Vie, že keď vyjde von, zabijú ho. A bude to
vyzerať ako SEBEVRAŽDA!!!!!!
A nebude prvý. Vraj nech si všimnem, ako za posledný čas stúpol počet sebevrahov! Počas
manévrov,samozrejme, aby sa to nedalo vyšetriť! Že to bola náhoda ! Stúplo percentuálne, dá
sa to štatisticky dokázať!!!!!Štatistiku neoklameš!
Ja som mu vtedy neveril! Psycho! Na druhý deň ma odvelili rozkazom. Keď som sa za 2 dni
vrátil,povedali mi, že sa obesil. A ja som mlčal! Lebo som neveril!
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
A potom postupne začali zomierať mazáci. Niekto si to všimol až na stretávke! Všetci, čo
v tom čase boli na manévroch! Rakovina, leukémia, kaposiho sarkom, metastázy,tumory!
Všetko chlapi v plnej sile!
A ja som začal zbierať adresy, a údaje. Všetkých, čo tam vtedy boli! Mám leukémiu, predsa
sa musí nájsť niečo, čo to zastaví! Ja si myslím,že až to bola pravda, tak testovali veci, o ktorých nevedeli, čo to spraví! Že nevedeli, že do 20 rokov na to zomrú všetci, kto s tým prišiel do styku!!!!Kurva život!
A pokiaľ to vedeli, tak vlastne z nás spravili pokusné králiky, a s prehľadom nás postupne
otrávili!
Aby nezostali svedkovia machinácii so zbraňami. Potom došlo k tým výbuchom, keď mazáci
vyhádzali trhaviny na dvor kasární. Nedalo sa zistiť, čo všetko s vtedy odpálilo. Tá budova už
neexistuje, vraj to poškodilo statiku, a museli ju zbúrať!!! Pokiaľ tam aj niečo bolo, už nie je!
Ibaže, dnes sú moderné technológie. Zvýšená radiácia a izotopy by sa mali dať nájsť aj po 20
rokoch! Dávam dokopy ľudí, ktorí to prežili, alebo ich príbuzných. Chcem to vedieť!“
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
„Reálne si myslíte, že to má význam? Vojsko nikdy neprizná, že by to urobili. Muselo by sa spetne otvoriť vyšetrovanie.“
„Nemuselo. Lebo ja to chcem spraviť presne tak, ako oni. Ilegálne. Vybaviť si to po svojom.
Rozmyslite si to. Či chcete spolupracovať. Budem potrebovať každú drobnosť, na ktorú si
spomeniete.“
Rozmýšľala. To je nad sily obyčajných ľudí. To je moc vysoko!
„To nepojde! Sme iba civilisti, to chce techniku, a oni sú profesionáli!“
„Kto povedal, že my! HA! Ja predsa hovorím o profesionáloch! Najal som DEVILSTAR!
Boli už za vami. A až sa nemýlim,do3 dní ponúknu zmluvu.
Preberú to. Čaká sa akurát na podpisy. Rozmyslite si to.“
Kvoli Oldovi.
„Potom dajte vedieť.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára