Bývala v domčeku na predmestí. Drevený plot natretý na čierno. Luxolom. Kovová brána, umelecky zdobená. Zbožňovala tajuplné a mystické veci. Vždy. Na bráne bol symbol pentagramu. Kto by si to všimol medzi divými ružami, čo sa ťahali po kovových cípoch hviezdy.
A dnešní ľudia aj tak na také veci neveria! Záhrada bola udržiavaná, bol to jej koníček. Ruže všetkých odtieňov, od purpurovej červenej až po bielu. Prenikavú bielu, bielu ako sneh, ako
to bolo v tej rozprávke. Úzky betónový chodník,lemovaný machom. A stará studňa. Bolo by
jednoduchšie namontovať tam čerpadlo, ale vedro na reťazi bolo posobivejšie. Nad studňou sa týčil strom. Marhuľa, a jej stočené konáre nadobudli rokmi podobu poprepletaných údov. Lístie dosť často napadali do vody, keď zabudla zakryť otvor. Mala rada ten pohľad, keď sa hladina čerila, slnečné lúče sa odrážali, a listy ako lodičky života plávali, a potápali sa.
Popri chodníku boli vysadené floxy. Mali omamujúcu voňu.
Záhrada bola plná byliniek. Používala ich na odvary. Pred hlavným vchodom bola terasa. Prútené kreslá a stolík. Tu zvykla prijímať návštevy. Po stenách domu sa šplhal brečtan. Vedela, že to ničí múr, ale nevadí, páčilo sa jej,keď dom vyzeral ako obrastený lístím.
Vošla dnu, dala kyticu ruží do vázy, pozbierala lupienky a dala ich vysušiť. Uvarila si čaj, a skontrolovala čas. Ešte pol hodinu.
Šla do kúpeľne. Na dverách viselo veľké zrkadlo. Pozerala sa doň,kým naberala vodu pre kvety. Koľko krát sa denne pozrie žena do zrkadla, a je to ešte normálne?
Napriek svojmu veku mala stále čierne vlasy. Nikdy si ich nefarbila, ani nepoužívala žiadne
chemické prípravky. Tmavé oči a zrastené obočie. Čierne. Ostré črty a vysoké čelo. Že vraj je to známka inteligencie, vravel nejaký psychológ v telke. Tí tiež toho navravia! Bledohnedá pleť. A trochu šikmé lícne kosti. To bolo dedičné. Po predkoch z Austrálie. Napriek farbe ju
nikto nikdy nepokladal za rómku. Že sa jej báli, to je druhá vec.
Mala prenikavý pohľad. Niekto by povedal, že démonický. Keď sa dívaš dlhšie, zdá sa ti, že tebou preniká, a vzbudzuje to strach,neistotu, núti ťa prestať sa pozerať.Už ako dieťa vedela veci, ktoré nemala odkiaľ vedieť. A pokladali ju za čarodejku. Odjakživa.
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
Začalo to kedysi dávno na ihrisku. Dievčatko od susedov obvinilo chlapca, že jej vzal a zničil bábiku. Nebola to pravda. Spravila to preto, že sa s ňou nechcel hrať. Začala plakať, a šla domov žalovať. Jej matka bola erdegbaba. Pred ňou by asi cúvol každý. Aj dospelý muž,a nie malé decko. Začala vyšetrovať, jačať a nazvať to podráždená,je slabé slovo. Vyzerala nebezpečne. Pre malé deti určite.
Najprv sa do toho nechcela miešať. Potom jej chlapca bolo ľúto. Páčil sa jej. Vyzeralo to, že dostane, a nebude aspoň 2 týždne chodiť von. Keď je tá bábika tak veľmi doležitá!
Rozhodla sa. A ukázala tej tete susede, kde je schovaná bábika. Zakopaná v piesku, uprostred
ihriska. Lenže, ona nevidela,ako a kedy ju tam dievčatko schovalo. A že to vlastne vobec bolo
to dievčatko! A nevedela vysvetliť, odkiaľ to vie. Nazlostená suseda vtedy prišla k ním domov, a spravila cirkus.
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
povedala jej vtedy mama. Ja viem, čo sa stalo. Vieš veci, ktoré nemáš odkiaľ vedieť. To sa ťažko vysvetľuje,lebo sa to nestáva často. A nevadí, ale musíš si dávať pozor. Nesmieš hovoriť všetko, čo si myslíš. Možno to pravda je, ale ľudia by to nepochopili. Každý má svoju pravdu.
Bola príliš malá, aby rozumela, čo to znamená.
Uhladila si čierne šaty. Vždy zbožňovala čiernu, olivovo zelenú a fialovú. Boli to jej farby, čo sa hodili k vlasom. A drevené ozdoby. Talizmany. Karty.
Ozval sa mobil. Vždy vedela kto volá. A dokonca skor, než sa spustila znelka. Pár sekúnd predtým.
„Ahoj babi, možem prísť na víkend? Potrebujem kľud. A upracem ti počítač.“ To bol MIKI,
prvorodený jej dcéry, a asi jediný, čo zdedil to, čo sa vlastne nedá nazvať. Najskor asi šiesty
zmysel.
„Prídi,teším sa, upečiem rebarborový koláč.“
Nachystala na stol TAROT, porcelánovú guľu, nejaké kryštály a kávu. Boli to atrapy, ona ich
nepotrebovala. Ale návštevy,čo chceli vedieť tajomstvá, áno. Jej stačil hlas, pohľad, a vedela.
Niekto zvonil pri bránke.
Prišla bývalá zákazníčka.
Zaliala kávu, ponúkla smotanu a mlieko.“Nech sa páči, hovorte!“Listovala v pameti, čo o nej
vie. To bude vedúca prevádzky v hoteli. Čo to chcela naposledy! Aha, riešili, či je jej manžel neverný! Snažila si spomenúť na prvý dojem. Triasol sa jej vtedy hlas, ruky, bola bledá. Teraz,teraz nie.
„ Asi sa Vás ten problém bezprostredne netýka,“prehodila s úsmevom.
EMA si v duchu povedala, že ju TU už nič neprekvapí. Ešte len prišla, a!
„Ten problém má vlastne moj kolega. Nešťastne sa zaľúbil, a je z toho chorý!Tak chorý, že sa dokonca nechce dať liečiť.“
„Rozprávajte.“Zapálila sviečky a vonnú lampu.
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
skonštatovala, keď EMA skončila. Vonku sa zotmelo a tancujúce plamene sa odrážali v krištáľovej guli. Niekde zavíjal pes.
„Prehovorte ho, aby prišiel. Dám mu ochranný talizman, a zabudne na ňu. Potrebujem jej vlasy. Nech to donesie.“
Na kolená jej vyskočila veľká čierna mačka. Mala rozšírené zrenice, a ticho priadla.
EMA pocítila hrozu. Bolo to ako studený závan vetra. Alebo to bol vietor? Lístie starej marhule šumelo. A ten blbý pes zavíjal a zavíjal. Prečo sa vlastne bojí? Proste sa ochladilo, to je celé. Dopila kávu. Naspodku šálky bola usadenina.
„Možem vziať vašu šálku?“ Tmavé oči sa zúžili. „Nech príde čo najskor“.
„Čo je v tej káve?“ Usadenina sa leskla v mihotavom svetle.
„Je to vidno aj takto“, bola odpoveď, „dajte to bližšie ku sviečke.“
Bol tam kríž.
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
nech príde. A nech si dáva pozor. Na úrazy!
EMA pocítila ľadovú hrozu. Večer bol teplý, ale. Vstala, zaplatila a bola rada,keď sa za ňou
bránka zavrela.
Odniesla hrnčeky a rekvizity. Potom šla do spálne a zapla počítač. Miky ešte nespal.
„Nájdi všetko o zamestnancoch hotela GRAND. A prosím ťa, rýchlo. A sústreď sa na kuchyňu, konkrétne vrchný čašník, a všetky servírky, ktoré tam pracovali posledný rok.“
Pozrela si ešte počasie. No búrky, samozrejme, zas jej zošľahá ruže!
Mala zlý pocit.
NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ
vravela si. Ale to tušenie poznala. Ako keď sa niekto niečoho obáva,lenže to bol niekto iný,
na koho sa naviazala. KTO?
Vypla počítač a šla spať. Snívalo sa jej, že ženie tmavým mestom čierny koč s čiernymi koňmi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára