Hral sa s mobilom. Tento posledný je fakt dobrý. A nejak moc sms. Odrazu. Kto zase čo má!
Nezabudni natankovať.
Prečo si nebol na tréningu?
Mám pre teba ten film.
Tá posledná bola najlepšia:
Mám 2 lístky na RAMMSTEINA. Som vo Viedni. Ozvi sa.
TIMI
Zahľadel sa von oknom. Ako to začalo. No,to bolo dávno,dosť dávno.
Mal 18,sladkých 18,a bol v poslednom ročníku na strednej škole. A kto ho videl,tak mu závidel.18 je blbý vek,hodne sa posudzuje do detailov všetko,čo vlastne nie je doležité. A pripisuje sa význam hlavne oblečeniu,celkove výzoru,a podľa toho vzniká nejaké postavenie.
Nemohol sa sťažovať,čo sa týka vizáže,tak príroda bola štedrá. Blond vlasy/a to nikdy nepotreboval žiadne prelivy/,súmerná tvár,tmavé oči a obočie,štíhla,športová postava.
Preborník na gitare,samozrejme že elektrickej,a v počítačoch. Učitelia ho mali radi,a v triede
patril k špičke. Aspoň si to myslel.
A potom to začalo.
Vstal ráno skor. Bol na tréningu,a nestihol si poriadne pozrieť ten nový plagát. RAMMSTEIN
samozrejme. Mal nimi oblepenú polku steny vo svojej izbe. Páčil sa mu ich štýl,ich pesničky, rebélia,poznal ich fankluby,a pokiaľ sa to len trochu dalo, tak šiel na ich koncerty. Pozadie tvorila nejaká planéta,to asi mal byť Mars,nejaké slová z ich pesničiek. A cez obrázok červenej planéty bolo veľkým tlačeným
„NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ“
No,jasné. To bol protest proti američanom,čo tvrdili,že pristáli na Mesiaci. Dokazateľne
tam ovšem podľa nahrávok fúkal vietor,čo je pre Mesiac úplne typické. Niekto zabudol
vypnúť ventilátor,keď to točili. Nalepil plagát medzi ostatné a zišiel dolu do kuchyne. Šiel
potichu,aby nikoho nezobudil,a pristihol mamu,ako plače.
„Čo sa stalo?“
„Zomrela babka,“vzlykala mama. A potom prepukla v plač. Prestal vnímať čas. Chvíľu zaváhal.“No tak,mami,mám ju rád,mal som ju rád,ale mala veľa rokov,mami..“
„To ešte nie je všetko,ja som nechcela aby si niečo vedel,nechcela som,aby si mal iné starosti ako chodiť do školy. Celé roky neplatila nájom,takže tie peniaze pre teba na školu padli,padli,
chápeš to? Otec si nenašiel robotu,odkedy skrachovala tá firma,a už ani nehľadá!Chápeš to?“
„NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ“!
Nechápal. Nechápal,lebo mal 18.
No,nevadí,tak bude chodiť niekde robiť,svet sa nezrúti
Šiel do školy,bolo to lepšie,ako sa dívať na matku,a počúvať ju. Krížom cez park, a ponáhľal sa. Na lavičke sedeli dve kočeny. Určite staršie ako on, a zabraté do rozhovoru. Zaregistroval v rýchlosti akurát dlhé vlasy a nejakú divnú kabelku,tuším so srsťou. Ako ich míňal,začul
„Zlatý,nie?“
„Kto,tá bukvica,čo prešla?“
„NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ“
Obzrel sa. V parku nikto za ním nešiel. Nešiel.
Je pravda,že vážne s nikým nič nemal. Nemal. Ale jemu sa predsa dievčatá nehnusili,vždy sa oň bili. Vždy. To predsa nie je možné.
A potom sa ozvalo podvedomie. Priznaj si, chcel si niekedy naozaj?Chcel si niekedy naozaj nejakú u nich? Nechcel!Nechcel!Nechcel! Lebo chcem lásku,bránil sa. Lebo sex možem mať
hocikedy. Nie,oponoval ten hlas. Nemožeš. Ibaže to nepripustíš.
Neodzdravil vrátničke. Zabudol,kam má ísť. Do hája, dnes je ešte aj tá pitva!!!!To už stál pred dverami. Zaklopal a vošiel. Hodina už bežala. A prvé čo uvidel,bola miska, a na nej vylupnuté dve oči. To jedno sa naňho dívalo. Aspoň sa mu to zdalo
„NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ“,snažil presvedčiť sám seba.
Zabudol sa ospravedlniť,že prišiel neskoro. Ako v tranze sa díval nato oko. Zbledol, a mal
pocit,že pojde do kolien. Vlastne rovno na zem
„Ale no tak,no tak,“začul pokojný učiteľský tón, „dobre,že si prišiel,potrebujem niečo spraviť na počítači, stále mi to padá! A to oko si pozrieš potom!“A pevná ruka ho potisla do kabinetu.
Šándriková mu ukázala kreslo,počkala,kým si „bezpečne“ sadne, a podala pohár vody. Počítač bol vypnutý. Nahla sa cez dvere a zakričala“Separujte šošovku a hľadajte nerv!“
Potom sa otočila k nemu. „No čo,už je dobre?“
No a vtedy sa zosypal. Už sa nevládal ďalej hrať,že sa nič nestalo. A hovoril. Všetko.
Že zomrela babka,že mama je na dne,že otec je nezamestnaný, nemá peniaze na školu,že je asi gay, že,že čo s tým
V živote by si nebol myslel,že to bude hovoriť zrovna tam,a zrovna jej. A že za 2 hodiny sa
može toľko stať. Ešte včera by neveril,že je to možné.
Počúvala ho. On nechcel radu.
„NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ“
V ten deň akoby precitol. Zistil,že veľa vecí si predtým nevšimol. Že určití študáci sa uškŕňajú,keď ide po chodbe. Že tie poznámky, čo predtým nevnímal,možno patria jemu.
Že majú doma starý nábytok,a ošumelý koberec. Že mama kupuje veci v sekáčoch. Že otec
sedí celé dni doma,a pije. Pije a pozerá televízor.
Prepuklo to na školskej akadémii. V duchu s tým počítal,ale nie až tak. Presnejšie,
prekročilo to všetky jeho predstavy. Naivné predstavy,uškrnul by sa nad tým dnes.
Na akadémii sa vždy zúčastňovala celá škola. Program obvykle moderovali tretiaci,vždy chlapec a dievča. Striedali sa vystúpenia,od najmenších,po štvrtkov. Točilo sa to na kameru,fotilo pre netové stránky,a školský časopis.
Podľa programu mal niečo zahrať,a vybral si verziu RAMMSTEINA,niečo od nich,upravené pre amatérske podmienky. S vystúpením na verejnosti nemával problémy.
Zrovna vtedy si tam niektorí pozvali kamarátov. Niektorí študenti čo apriori neznášajú gay
a vobec všetko,čo s tým súvisí
„Ja by som tam nešiel,“povedal mu spolužiak,keď si prezeral texty.
“NEVRAV, NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ“
Vzal elektrickú gitaru,prehlušil príval nadávok ako gay,bukvica, vyjebaný teploš a s prehľadom
profesionálne zahral 2 skladby. Pred 700 ľuďmi. Potom bolo ticho. Ďalšie dve,presne
podľa programu. Znelo to profesionálne. Maximálne profesionálne
A potom,vonku pred školou ho čakal TIMI. Drobný chalan,s napoly detskou tváričkou,veľkou
šticou a plachým dievčenským pohľadom. Bol zo školy,ale nikdy sa nebavili
„Si FRAJER „,povedal. „Možem sa s tebou kamarátiť?“
„NEMUSÍ BYŤ VŠETKO TAK,AKO VYZERÁ“
Zmaturoval. A na výšku ho zobrali. A dostal sponzorské štipendium. MEGASPONZOROM
tej vysokej školy bol TIMIHO OTEC.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára